Touto vetou som odpovedal susedke, s ktorou sme sa viezli v nedeľu popoludní výťahom v našom paneláku. Vracali sme sa zo záhrady a v ruke okrem iného sme mali aj peknú oranžovú tekvicu. „Túto nakrájame na plátky a upečieme na plechu v rúre, bude z nej výborná pochúťka“, zakončila moja priateľka. A obaja sme si uvedomili, ako sú ľudia z mesta úplne odtrhnutí od skutočného života. Susedka by z hokaido tekvice spravila peknú dekoráciu na Vianočný stôl.

Zrejme pod vplyvom médií a kadejakých rádoby kutilských program v televízii či na sociálnych sieťach publikovaných príspevkov ľudia vyrezávajú a tavnou pištoľou oblepujú všetko z prírody, aby doma navodili takú „sedliacku“ či „vidiecku“ atmosféru. Neuvedomujúc si, že tá „sedliacka atmosféra“ nebola samoúčelná u našich starých rodičov. Že oni využívali dary prírody a všetko malo svoj zmysel. A my keď to všetko len napodobujeme, tak strácame kontakt so skutočným životom, žijúc vo svojej klietke.

Tekvice sme si dopestovali na svojej novej záhrade. Na jar sme ich zasiali na staré hnojovisko a na jeseň pozbierali a uskladnili v starom dome, v ktorom se síce nedá bývať, ale na zeleninu je dobrý. Samozrejme, že sme ich medzitým aj jedli a jeme ich aj teraz. Keď ideme cez víkend do záhrady, nejakú zeleninu si vždy vezieme domov. Je to zdravšie, ako ju kupovať pesticídmi a herbicídmi ošetrovanú, pestovanú v hydroponických roztokoch, predávanú „za lacno“ v supermarketoch. Tá naša zelenina má chuť, farbu aj vôňu.

Hokaido tekvica má veľkú výhodu, aj šupka je jedlá. Teda ju netreba okrajovať, stačí ju dobre umyť. Potom rozkrojiť na polovice, lyžicou vybrať semiačka (výborne chutia v zime vtákom – za vaším oknom) a nakrájať na plátky hrubé asi 3 mm. Položte ich na plech a pečiaci papier, pokvapkajte olivovým olejom a dajte do rúry upiecť. O pár minút už budú voňať v celom byte a za ďalších desať minút už po nich ostane len tá vôňa, tak rýchlo ich zjete.